Skalité

Západné pobrežie Krasavy tvoria dlhé roviny a malé pahorky ošľahané studeným morským vetrom pokryté riedkymi lesmi. Pobrežie je tu na väčšine miest plytké, lode spájajúce Krasavu s Juhom sa preto držia niekoľko míľ od brehu. Jednou z výnimiek je malá zátoka pri ústí riečky Kalná lemovaná kopcami a vytvárajúca prirodzený prístav. Práve tu, približne v dvoch tretinách plavby medzi Darhilom a Veľkými Rovňami, vzniklo mestečko Skalité.

Orientácia

Štvoruholníkové hradby Skalitého sú z dvoch strán chránené vodou - zo severu zátokou ústia riečky Kalná a z východu jazierkom Smutného potoka. V mieste, kde sa potok vlieva do zátoky je na neveľkom pahorku vybudovaná kamenná pevnosť. Severná brána spája mesto s prístavom, južná a východná brána s okolitými roľníckymi usadlosťami, pasienkami a lesmi. Západná hradba nemá bránu.

Stredom mesta je Námestie najsvätejšieho Pútnika a Chrám Viery. Na sever k smerom prístavu je možné nájsť väčšinu remeselníkov v meste, na juh zas patrí väčšina domov roľníkom obrábajúcich polia neďaleko mesta.

Už na prvý pohľad je zrejmé, že Skalité je zďaleka najhustejšie zastavané mesto v Krasave. Priečelia domov majú spravidla dĺžku presne 10 siahov, väčšina z nich má aspoň dve podlažia a pivnicu umožňujúcu celoročné skladovanie potravín. Najdlhšia západná hradba má dĺžku zhruba 500, najkratšia južná necelých 250 siahov a tak v rámci opevnenej časti mesta žije takmer 4-tisíc obyvateľov na rozlohe iba necelých 12 hektárov.

História

Prvé písomné záznamy o Skalitom pochádzajú zo začiatku 4. storočia. V tom čase existujúcu rybársku osadu odkúpila Cirkev Pútnika financovaná Alianciou, ktorá na riečke Kalná asi 50 míľ vo vnútrozemí budovala kláštor Viery. Skalité tak pre Kláštorisko, ako sa kláštor začal nazývať, slúžilo ako prekladisko námorných lodí.

Keď v 60. rokoch 4. storočia začali do Krasavy prúdiť státisíce ľudí utekajúcich z Aliancie pred náboženským útlakom Viery, Skalitému sa z pochopiteľných dôvodov vyhli. Keď začali obavy, že sa mesto stane jedným z cieľov lúpežných výprav Krasavčanov na juh boli okolo Skalitého aj Kláštoriska vybudované kamenné opevnenia. Najmä vďaka kombinácii odstrašujúceho účinku opevnení a výkupného sa však v priebehu takmer troch dekád výprav Skalité a Kláštorisko nestalo terčom ani jedného z nájazdov.

Po príchode tuhých zím po roku 414 začalo ďalšie masové sťahovanie obyvateľov. Tentokrát opačným smerom - na juh. Aliancia a Cirkev sa rozhodli oblasť Skalitého a Kláštoriska zásobovať potravinami a pomáhať jej prekonať všadeprítomný hladomor. Ozbrojené strety medzi zúfalými Krasavčanmi a obyvateľmi podporovanej enklávy na seba nenechali dlho čakať. Situácia vyvrcholila v roku 417 vyplienením Skalitého, následkom čoho bola dohoda medzi Aliancou a krasavskými kniežatami - Krasavčania budú rešpektovať nezávislosť Kláštoriska a Skalitého a Aliancia na oplátku umožní prevoz Krasavčanov svojimi zásobovacími loďami vracajúcimi sa na juh.

Hoci dodržiavanie dohody bolo častokrát porušené, medzi rokmi 417 a 426 takmer každá loď vykladajúca zásoby v Skalitom odviezla pri návrate na juh niekoľko desiatok rodín a vysadila ich v riedko obývaných oblastiach Malohradu alebo Kraja. Odhaduje sa, že iba týmto spôsobom bolo na juh presídlených až 100-tisíc ľudí. V týchto rokoch sa Skalité rozrástlo o tisíce obyvateľov žijúcich v provizórnych podmienkach čakajúcich na Aliančnú loď.

So zmenšujúcou sa populáciou Krasavy sa zmenšovali aj davy ľudí prúdiacich do Skalitého. Situácia sa koncom 20. rokov upokojila a Skalité sa zmenilo opäť na tú ospalú rybársku osadu akou bolo ešte pred storočím. Na rozdiel od stoviek iných osád však do Skalitého neprestávali prichádzať lode Aliancie, ktorá nad mestom, Kláštoriskom a okolím neprestala vládnuť ani v čase najtuhších zím.

Systém riadenia mesta, ktorý pretrval dodnes, sa vyformoval v polovici šiesteho storočia, kde moc nad mestom formálne prevzala "Rada Deviatich" zložená zo zástupcov kláštora, Darhilských obchodníkov a miestnych starešinov. Rada dozerala na fungovanie prístavu, vyberanie poplatkov od prechádzajúcich obchodníkov či miestnych lovcov a remeselníkov predávajúcich svoj tovar. Financovala tiež mestskú milíciu, mala zákonodarnú aj súdnu právomoc a zaviedla systém do veľkej miery založený na práve Aliancie. Radu navonok reprezentuje jeden z jej členov - vojvoda, ktorý je menovaný na rok, maximálne trikrát po sebe.

Populácia Skalitého začiatkom siedmeho storočia dosahovala odhadom dvetisíc ľudí. V tom čase v meste fungovala verejná škola, ktorú najmä v zime navštevovala mládež zo širokého okolia. Skalité tak bolo jediným mestom v Krasave, kde sa gramotnosť väčšiny populácie považovala za štandard.

Oteplenie spred dvoch dekád zastihlo Skalité po systémovej stránke dobre pripravené. Rada Deviatich začala v údolí podporovať príchod farmárov z juhu a riadený vznik fariem, nastavila jasné pravidlá delenia pôdy, výnosov a ich zdanenia. Taktiež rozšírenie radov remeselníkov o novopríchodzích južanov bol, na rozdiel od živelného rozvoja vo Veľkých Rovniach, systematický. V Skalitom sa preto usadila široká paleta kvalitných Darhilských remeselníkov.

Po lúpežnom vpáde Barbadov do Krasavy v roku 623 rozhodla Rada o zavedení akejsi tréningovej prípravy vojenských záloh - každý muž nad 14 rokov musí absolvovať bojový výcvik a raz za rok sa zúčastniť povinného vojenského cvičenia. Začalo sa tiež s obnovou opevnení a hradiska vybudovaných pred dvoma storočiami a s výstavbou signálnych veží po celom údolí Kalnej.

Kým pred oteplením žili všetci obyvatelia vnútri hradieb, hoci v tom čase značne schátranými, potreba budovania nových obydlí posledných dvoch dekád si vyžadovala zabratie nových priestorov. Časť dopytu nových obyvateľov bola pokrytá zahusťovaním ulíc a nadstavovaním už existujúcich domov, ostatní začali stavať za hradbami. Rybári sa začali usádzať za Smutným potokom, roľníci a pastieri smerom k pahorku na juhozápade mesta či za západnou hradbou, ktorá je bez brány. Chatrče nádenníkov vykonávajúcich pomocné práce zas lemujú jazierko Smutného potoka a háje západne od mesta. Odhaduje sa vnútri hradieb žije aktuálne štyritisíc obyvateľov, za nimi asi ďalších dvetisíc.

Čo vidieť a zažiť

Skalité je jedným z mála miest umožňujúcich návštevníkom nazrieť do stáročnej minulosti pred príchodom veľkých zím. Ako jediné mesto Krasavy je obohnané kamennými hradbami a chránené kamennou pevnosťou. Postavené ešte za éry Aliancie a krasavských kniežat už síce zažili aj lepšie časy, no ich dekádu trvajúca obnova väčšinu z nich dala do stavu schopného odolať dlhšiemu obliehaniu. Hradby aj pevnosť sú to prvé, čo návštevníci uvidia pri príchode do prístavu v Kalnej zátoke.

Z prístavu na severnej strane sa do mesta vchádza Prístavnou bránou. Tu začína Prístavná ulica so strohými dvoj až trojpodlažnými kamennými domami patriacich väčšinou remeselníkom. Je medzi nimi len málo prišelcov z juhu, takmer všetko sú to miestne rodiny so stáročnými tradíciami. Každý remeselný dom je označený vývesným štítom s jeho remeslom. Návštevníci si môžu prezrieť ich ponuku buď priamo v dielňach alebo každú stredu počas remeselných trhoch na Tržnom námestí. Na rozdiel od iných Krasavských miest zvyknú byť predávané výrobky Skalitských remeselníkov označené cenovkou a len máloktorému návštevníkovi sa podarí z nich vyjednať zľavu. To neznamená, že ceny v Skalitom sú vysoké - skôr len remeselníci prestali mať záujem strácať svoj čas zjednávaním.

Kolmo na Prístavnú je Rybárska ulica zo severu lemovaná hradbami. Kvôli blízkosti prístavu sú tu najmä domy rybárov, námorníkov a sklady. Smerom na východ rybárska ulica mierne stúpa a ústi do malého Kamenného námestia, za ktorým sa nachádza malá priekopa s padacím mostom hradnej brány Skalitskej pevnosti. Tá je prístupná iba vojakom a mestským úradníkom a návštevníci teda nemajú možnosť pokochať sa výhľadom z niektorej z kamenných bášt postavených na skalách vynárajúcich sa z Kalnej zátoky.

Od Kamenného námestia paralelne s východnou hradbou vedie Sadová ulica. Na nej môžete obdivovať troj či štvorpodlažné zdobené domy zámožnejších rodín s balkónmi, chrličmi, freskami či reliéfmi vyobrazujúcich remeslo či obchod, ktorému sa rodina venuje. Na západnej strane ulice neďaleko Kláštornej brány nájdete ovocný sad s desiatkami stromov a malou fontánkou. Sad zo severnej strany lemuje verejná škola. V lete tu nájdete predovšetkým deti remeselníkov a obchodníkov z mesta, v zime zas ostatné deti z mesta a širokého okolia.

Sadová ulica končí pri východnej Kláštornej bráne, kde začína 50 míľová cesta ku Kláštorisku. Bezprostredne za bránou je menšie jazierko napájané Smutným potokom. Medzi jazierkom a Kalnou zátokou je úzky priechod na ktorom bol pred niekoľkými rokmi vybudovaný vodný mlyn využívajúci niekoľkosiahový rozdiel hladiny jazierka a zátoky. Jeho vybudovanie zabezpečilo mesto na uľahčenie mletia múky po tom, čo sa v okolí začalo dariť obiliu. Niekoľko cestovateľov sa pokúšalo mlyn navštíviť a prezrieť si toto komplikované inžinierske dielo, avšak Rada Deviatich z bezpečnostných dôvodov zakázala do mlynu vstup komukoľvek okrem samotných mlynárov a remeselníkov starajúcich sa o jeho údržbu.

Od Kláštornej brány vedie na západ do stredu mesta krátka Hlavná ulica ústiaca do centrálneho Námestia najsvätejšieho Pútnika. Uprostred námestia je kamenná fontána, na severnej strane mohutný kamenný Chrám Viery, ktorého 21 siahová veža je po majáku vo Veľkých Rovniach druhá najvyššia stavba Krasavy. Interiér zdobený bohatými farebnými reliéfmi zobrazujúce život Pútnika, jeho hlavné posolstvá a tiež úspechy Aliancie patrí medzi najprecíznejšie umelecké diela, aké sa dajú severne od Snežných hôr nájsť. Chrám bol vybudovaný v rokoch 344 až 348 a pracovalo na ňom mnoho významných umelcov z Mintharie, okrem iného aj Elven Hurst, ktorý v tom čase dohliadal aj na niektoré stavby v Kláštorisku. Spolu s mestom bol v roku 417 vyplienený aj chrám, avšak reliéfy zostali prakticky nepoškodené. Poslednou obnovou chrám prešiel v roku 629.

Chrám je otvorený pre návštevníkov po väčšinu dňa, vrátane bohoslužieb a v časoch hlavných náboženských sviatkov dokáže poňať až 700 veriacich. Keďže v meste je Viera prakticky jediným náboženstvom, časy sviatkov Pútnika, kedy sú námestie a priľahlé ulice zaplnené Veriacimi sú pre cestovateľov veľmi zaujímavým zážitkom.

Námestie pokračuje smerom na západ podlhovastým Tržným námestím a, ako aj názov naznačuje, práve tu sa každú stredu konajú trhy. Smerom na juh k Pastierskej bráne sa na Pastierskej ulici sústreďujú domy roľníkov vlastniacich polia neďaleko mesta. Domy sú typické širokou vstupnou bránou určenom pre priechod voza dnu do dvora. Na ulici je tiež pivovar či pekáreň.

Ubytovanie a jedlo

Skalité ponúka cestovateľom na pomery Krasavy veľmi slušný štandard bývania aj gastronómie. Hoci medzi ponukami sú rozdiely v cene aj kvalite, žiadna z nich nie je vyslovene zlá, na rozdiel od niektorých lokálov napríklad vo Veľkých Rovniach.

Najbližšie k prístavu môžete nájsť maličkú krčmu na Rybárskej ulici v podzemí domu miestneho rybára s troma stolmi a honosným názvom U kniežaťa Maximiliána Aurela. V ponuke jedál je stabilne rybacia polievka či rybací koláč. Skúste sa po niekoľkých krčahoch piva spýtať na pôvod názvu podniku a od štamgastov dostanete aspoň pol tucta rôznych odpovedí. O dva domy vedľa je o niečo väčšia krčma Strieborný halibut ponúkajúca aj ustajnenie koní a nocľah na poschodí. Priestor je jednoduchý a útulný. Jedlu, podľa očakávania, dominujú ryby na všemožné spôsoby, na zapitie je tu okrem piva a medoviny aj víno dovážané z Malohradu.

Na protiľahlom konci mesta v bočnej uličke Pastierskej ulice nájdete Hostinec u smädného somára. S tuctom stolov a priestorom pre hudbu a tanec je to najväčšia krčma v meste a pre roľníkov bývajúcich v okolí slúži ako akési komunitné centrum. Po väčšinu týždňa je tu plno. Na druhom podlaží je desať dvoj až šesťposteľových izieb so slamenými matracmi a dobre zaizolovanými okenicami v zime chrániacich pred chladom. Samozrejmosťou je stajňa vo dvore. V ponuke dominujú pokrmy z mlieka, vajec, jahňacieho či kuracieho mäsa. Ku každému jedlu je podávaný čerstvý chlieb. V čase našej návštevy sme si pochutnali na výdatnej praženici s kozím syrom a kuracom paprikáši. Pivo je tu osviežujúco horké a silné, trocha medoviny mu dodáva jemnú sladkosť a vôňu. Jedlo pre dve osoby a štyrmi pivami s medovinou nás vyšli na tri strieborné.

Na centrálnom Námestí najsvätejšieho Pútnika oproti Chrámu nájdete Modrú veľrybu. Táto štvorpodlažná budova s bohato zdobeným priečelím je určená pre náročnejšiu klientelu a ponúka to najlepšie z miestnej gastronómie. Horné dve podlažia slúžia ako ubytovanie pre hostí.

Príchod a odchod

Spojenie Skalitého so svetom je zabezpečované takmer výlučne loďami. V prístave zvykne zakotviť loď z 550 míľ vzdialeného Darhilu v priemere raz za týždeň (cena pre jedného pasažiera 2 - 5 zl), cesta trvá 5 - 6 dní. V Skalitom zastavuje väčšina lodí plaviacich sa medzi Darhilom a 300 míľ vzdialenými Veľkými Rovňami. Počas sezóny od apríla do októbra sa na túto cestu vydá jedna až dve lode týždenne každým smerom. Cestovatelia sa môžu do Rovní zviezť za približne polovičnú cenu a čas v porovnaní s plavbou do Darhilu. Lode priamo do Veľkých Rovní sa plavia len sporadicky. Spojenie s pobrežnými osadami v okolí je veľmi nepravidelné.

50 míľová pozemná cesta do Kláštoriska je dobre udržiavaná, na mnohých miestach spevnená. Bežná obchodná karavána s vozmi vyrážajúca pred svitaním zhruba raz za 1-2 týždne ju zvykne prekonať za 1 deň. Cena za zvezenie je 1 st.

Náboženstvo a mystika

Zatiaľ čo väčšina Krasavčanov o Pútnikovi nikdy nepočula, v Skalitom je jeho Viera najrozšírenejším náboženstvom. Tú sem priniesli osadníci z Aliancie po získaní územia začiatkom 4. storočia.

Súčasťou dohody medzi Alianciou a kniežatami po vyplienení mesta v roku 417 bolo aj privilégium mesta uznať na svojom území Vieru za jediné povolené náboženstvo. Výročie vyplienenia mesta pripadajúce na tretiu októbrovú stredu je preto paradoxne oslavované ako najväčší skalitský sviatok, pretože je to moment, kedy Pútnik nad mestom získal moc.

Medzi miestnymi kolujú desiatky príbehov o zázrakoch, ktoré pre mesto Pútnik vykonal a pomohol mu prežiť ťažké obdobia. Tieto príbehy sú súčasťou miestneho folklóru a každý Skaliťan ich dôverne pozná.

Po stáročia neprestavovalo privilégium Viery v meste výraznejší problém. S nárastom obchodu a imigrácie v posledných dvoch dekádach však nevyhnutne začalo dochádzať ku stretom s náboženstvami okolitého sveta. Cez mesto prechádzali či sa v ňom natrvalo usadili ľudia vzývajúci napríklad boha Velosa či bohyňu Huš. Spočiatku menšie nedorozumenia prerástli v otvorené konflikty a v roku 630 bola Rada Deviatich nútená situáciu riešiť.

Rada potvrdila Vieru ako jediné povolené náboženstvo a vyhlásila, že praktizovanie iných náboženstiev bude trestať vyhostením či dokonca popravou. A že je to so zákazom pre iné náboženstvá myslené naozaj vážne Rada pripomenula o dva roky neskôr, kedy na popravisku skončili dvaja kňazi bohyne Huš snažiaci sa v meste medzi roľníkmi zriadiť svätyňu pre pravidelné bohoslužby.

Vláda zákona

Zatiaľ čo ostatné Krasavské mestá vznikali organicky, Skalité bolo od začiatku mestom vybudovaným za jasným účelom. A keďže Aliancia mala záujem na jeho efektívnom fungovaní, pravidlá života v meste boli určované jasnými zákonmi, o uplatňovanie ktorých jeho vedenie náležite dbalo.

Systém vlády zákona pretrval aj po prevzatí moci Radou Deviatich a Skaliťania sú preto už stáročia zvyknutí správať sa podľa jasných pravidiel vediac, že to je spôsob, ktorý najlepšie pomôže mestu a v konečnom dôsledku aj im. To, že ulice majú kanalizačné žľaby, väčšina domov má rovnako široké priečelie, sú podobnej výšky či má podobnú vizáž, deti sa od siedmych rokov učia čítať a písať nie je výsledkom náhody ale stáročných pravidiel.

Mnoho návštevníkov je prekvapených, že v meste, kde žije len o niečo menej obyvateľov ako vo Veľkých Rovniach, prakticky neexistuje kriminalita a na uliciach sa nepovaľujú haldy špiny. Dokonca aj nádenníci, vo Rovniach, vo Rovniach vytvárajúci svoje vlastné ghetá v Skalotom žijúci za mestom v nie práve ideálnych podmienkach dostávajú za svoju prácu primerane zaplatené a vedia, že po piatich rokoch im mesto pridelí pozemok na ktorom si budú môcť postaviť svoj vlastný dom.

Cestovateľom prichádzajúcim do Skalitého odporúčame riadiť sa miestnymi pravidlami, medzi ktorými je okrem obmedzenia náboženských praktík aj zákaz hazard či prostitúcie. Milícia má medzi miestnymi obyvateľmi veľkú podporu a pri porušení pravidiel sa vinníci len ťažko sa dočkajú pochopenia či súcitu.

Skalitská kultúra

S narastajúcim chaosom a kriminalitou vo Veľkých Rovniach sa v posledných rokoch začala ešte viac zvýrazňovať odlišnosť Skalitého a zvyšku Krasavy. Obyvatelia Skalitého, Kláštoriska a okolitých osád totiž samých seba nevnímajú ako súčasť pôvodných krasavských kmeňov. Považujú sa za akúsi samostatnú elitnú enklávu "Skaliťanov" uprostred krajiny plnej negramotných barbarov a chaosu.

Obchodné, kultúrne či dokonca akademické väzby Skalitého sú ďaleko silnejšie na Darhil než na akékoľvek iné mesto v Krasave. Spriaznenosť je poznať aj na miestnom dialekte, ktorým je jednoduchšie sa dorozumieť v Darhile než vo Veľkých Rovniach. Hoci v Skalitom je na krasavské pomery vysoký počet vzdelaných ľudí, len máloktorí sa nechajú zlákať na pôsobenie do iného regiónu v Krasave- ich prirodzeným cieľom je Podolsko či Veľhrad na juhu.

Tak ako Skaliťania ohŕňajú nos nad "kultúrou" okolitej Krasavy, tak málo sa do nej miešajú. Obchod s Veľkými Rovňami síce z roka na rok rastie, no z politického hľadiska sú vzťahy a mocenské prepojenia minimálne. Dá sa predpokladať, že v prípade vojenského ohrozenia Skalitého by ako prvý vojenskú pomoc zvažoval Darhil. Ako by sa zachovala Rada v prípade ohrozenia iného mesta v Krasave je otázne.